Autor Časovrat

Zoznámme sa. Ja som Gregor z rodu Majténi, urodzený pán a gróf zo Sivého Kameňa.

Korene môjho prastarého rodu siahajú až k slovanskej šľachte z veľkomoravských čias. Sme jednou z vetiev košatého rodostromu starobylého rodu Diviacky, ktorý utváral dejiny hornej Nitry.

. . .

Ja sám som bol vždy oddaný veľkému uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému. Od neho som za chrabrosť získal šľachtický titul a neskôr, roku pána 1434, za zásluhy aj hrad Sivý Kameň, ktorý sa stal sídlom môjho rodu.

Zlé jazyky hovoria, že táto majetková akvizícia neprebehla “s kostolným poriadkom”, pretože pôvodná donačná listina sa nezachovala. Nešťastnou náhodou spolu s ďalšími zhorela pri požiari na hrade. Majetkové právo mojim potomkom však neskôr potvrdila nová donácia od kráľa Ľudovíta II. v roku 1524, neodškriepiteľný fakt.

Tiež je pravdou, že na hrade Sivý Kameň som sa spočiatku príliš nezdržiaval. Ako kastelán hradu Čachtice, neskôr Nitrianskeho hradu, som bol plne vyťažený zastávaním funkcií vo verejnej správe či skôr rozširovaním svojho panstva a mocenského vplyvu.

V čase mojej neprítomnosti ma ako kastelán zastupoval môj svokor, Valentín Liptaj, “Valentin von Lyptow auf Keselewkw”, otec mojej manželky Anny. Bol dobre známy na dvore kráľovnej Barbory, azda aj preto sa viedli štipľavé reči o tom, že hrad som získal len vďaka ženbe s jeho najstaršou dcérou.

. . .

Ani ďalšie roky neboli bez komplikácií, neustále si ktosi robil nároky na moje sídlo. V roku 1440, v čase zápasu o uhorský trón, dokonca ten poľský kandidát, vraj protikráľ, akýsi Vladislav I. daroval Sivý Kameň Forgáčovcom. Ale len na papieri.

Vlastníctvo Sivého Kameňa som udržal pre seba a svojich potomkov napriek všetkému.

Jednoducho, v stredoveku som urobil slušnú kariéru. V mojich šľapajach pokračovali aj potomkovia slávneho rodu Majténi.

Už si pamätáš moje meno? Je vpísané do dejín tohto miesta.

Hrad. Sídlo, ktoré pretrvá.

Hrad odráža postavenie toho, kto ho vlastní. Polohou, rozlohou, opevnením odkazuje na majestát svojho pána. Žiaden hrad však neprečká stáročia bez toho, aby sa hlboko zmenil. 

Aj moji potomkovia Sivý Kameň menili, prestavovali a… zvyšovali jeho bezpečnosť. Pohodlie a bezpečnosť, to sú dva základné atribúty, ktoré k životu potrebuje každý šľachtic. 

Nielen pre seba a svoju rodinu, ale v prípade nebezpečenstva aj pre svoj ľud. Ľudia a ich pracovité ruky sú totiž najcennejšou komoditou v dejinách.

. . .

Doba sa menila, časom najstarší horný hrad s 1. nádvorím nestačili. Bolo potrebné vyhovieť stupňujúcim sa požiadavkám na pohodlie a zároveň zvýšiť bezpečnosť, reagovať na zmenu. V polovici 15. storočia sa totiž na scéne dejín objavili, a veľmi rýchlo aj udomácnili, palné zbrane. Ovládli európske bojiská, spôsobili absolútny prelom v stratégii dobíjania hradov. 

Navyše, v roku 1524 môj hrad vyhorel, a tak sa Majténiovci prispôsobili, reagovali na zmenu: hradu Sivý Kameň pribudlo 2. hospodárske predhradie aj druhá línia opevnenia. 

Opevneniu dominovala bránová veža, v časoch svojej slávy bola majestátna. K svahu sa upínala dvoma mohutnými opornými piliermi, pretože hradný vrch bol príkry a tlak pôdy obrovský. Na prízemí veže bola brána s prejazdom, vyššie podlažia slúžili na ubytovanie hradnej stráže.

Do dnešných dní sa z bránovej veže zachovala len časť západnej steny a juhozápadný operák, na ktorý práve hľadíš… Čas je neúprosný, ľudská chamtivosť a nezáujem takisto.

Ale v prízemí veže, kadiaľ práve prechádzaš, stále uvidíš nábeh klenby prejazdu s časťou kľúčovej strieľne. Odtiaľ obrancovia sivého hradu striehli na akýkoľvek pohyb nepriateľa v okolí. 

. . .

Opevnenie a bránová veža postavené v 15. a začiatkom 16. storočia neboli poslednou stavebnou aktivitou môjho rodu na Sivom Kameni.

O pár desaťročí neskôr, keď gotický sloh striedala renesancia, sa na bránovú vežu od juhu napojilo opevnenie prístupového koridoru: línia hradieb kopírovala súčasnú pravotočivú cestu, ktorou si prichádzal, vzácny pocestný. 

Chránila prístup do hradu takisto veža alebo mladšia vstupná brána?

Časom sa dozvieš. Tajomstvo múrov sa postupne odkrýva…

Boli to pohnuté časy. Po vymretí Arpádovcov, dynastie prvých uhorských kráľov v roku 1301, sa Uhorsko ocitlo v neistote. Anarchia vrcholila, krajinu si rozdelili najvplyvnejší magnáti. Súperili navzájom o moc i právo nastoliť svojho kandidáta na trón.

Nakoniec sa kráľom stal len 12 ročný Karol I. Róbert z dynastie Anjou, spriaznený s Arpádovcami bol prostredníctvom starej matky. Tento chlapec začal púť k zjednoteniu kráľovstva a aj sa mu to podarilo, hoc mocenský súboj s najvplyvnejším mužom krajiny – Matúšom Čákom Trenčianskym zavŕšila až Matúšova smrť v roku 1321.

. . .

Mnoho hradov za ten čas dospelo k svojmu zániku, medzi nimi i ten prievidzský. Tunajšie kráľovské majetky potrebovali nové správne centrum a preto sa začiatkom 14. storočia začalo s výstavbou hradu Sivý Kameň, ktorý písma prvýkrát spomínajú v roku pána 1352.

Až do roku 1363 sa ako kastelán uvádza Ján, syn Gileta z rodu Žámboky. Staré listiny píšu “castellanus de Baymocz et de Keseleukw”. Jeden pán, ktorý spravoval dva hrady: Bojnice aj Sivý Kameň.

Spolu ich neskôr vlastnil tiež palatín a vojvoda Ladislav Opolský.

V roku pána 1388 dostali hrad do daru Ladislav a Ján Kakaš, šľachtici z Pasztó. O Sivý Kameň mal však záujem aj palatín Leustach z Jelšavy.

Začalo sa súperenie, obe strany sa uchyľovali aj k nečestným praktikám. Početnými úskokmi nakoniec hrad získal Leustach, dlho si ho však neužil. Po prehratej bitke uhorskej armády pri Nikopole v roku 1396 padol do zajatia osmanského sultána Bajazida a ani dramatická snaha rodiny o jeho vykúpenie napokon nebola úspešná.

Po smrti Leustacha v zajatí niekedy po roku 1400 hrad a panstvo Sivý Kameň pripadli jeho synom, Petrovi a Jurajovi. Okrem majetkov však zdedili aj nekonečné spory s potomkami Pasztóovcov, a tak to zostalo až do vymretia rodu Jelšavský po meči, v roku pána 1427.

. . .

Ešte pred smrťou daroval Juraj Jelšavský Sivý Kameň svojim kastelánom, ale tí ho na príkaz kráľa mali prepustiť jeho dvoranovi Jánovi, zvanému Orság z Gútu.

Ani on sa však k majetku nedostal a Sivý Kameň spolu s Bojnicami pripadli uhorskej korune. Ale iba nakrátko.

Už v roku 1434 som Sivý Kameň umne – ženbou získal ja, Gregor Majténi. Ale to už predsa vieš.

Skôr než sa bližšie zoznámime, rozhliadni sa. Je tento hrad naozaj sivým kameňom?

Isteže, skaly majú sivý odtieň a sivota z nich civí doďaleka. V dávnych časoch sa však hradné múry, hoc postavené zo sivého kameňa, skveli belobou. Biela vápenná omietka ich chránila pred nepriazňou počasia a rozpadaním. Prepožičiavala im tiež svoj lesk.

. . .

Predstav si, že aj maďarský názov hradu zaznamenaný v starých písmach, Keselökö, neznačí sivý kameň. Po správnosti je odvodený od týchto slov: keselyû – sup a kö – kameň. Supí Kameň. Hm, znie to dôstojne a hrdo.

Kedysi na území Uhorského kráľovstva totiž bežne hniezdili majestátne supy bielohlavé. Nečudujem sa, že zalietali aj sem, na moje panstvo. Všade, kam oko dohliadne, sa pásli ovce či dobytok a supy sa predsa živia ich zdochlinami…

. . .

Môj rod, ale i viacerí pred nami, sme však tento hrad vždy nazývali Kamenec, kamenný hrad. Aj úradné listiny sme písali po slovensky. Napríklad v roku 1485, keď bola jedna z nich adresovaná “urozenemu panovi Ianowi z Motessycz a Kamencza”.

A čo si zvolíš ty, ako budeš nazývať tento hrad?

Mocný sivý hrad na andezitovom brale, s ktorým sme my – Majténiovci, svorne prežili celé stáročia. Dobré i zlé časy.

Niečo je zapísané v písmach, to ďalšie v torzách múrov, na ktoré hľadíš a zvyšok priamo v pôde, po ktorej kráčaš…

Andezitový kopec, vlastne akási homoľa. Toto však nie je len kopec na konci sveta, ale dominantné miesto v okolitej krajine, ktoré ľudí – našich pradávnych predkov, zaujalo omnoho skôr, ako tu stál hrad. Uvidíš!

Aj dnes, keď je môj hrad už len pripomienkou svojich slávnych čias, mnohých stále fascinuje jeho minulosť. Skúmajú, hľadajú a nachádzajú.

. . .

Torzo niekdajšej bránovej veže je najzachovalejšou architektúrou hradu Sivý Kameň. Počas výskumu v roku 2013 sme v jeho blízkosti objavili o. i. niekoľko črepov, omnoho starších ako je hrad sám.

Ide o črepy z veľkých keramických nádob – zásobníc, ktoré my archeológovia datujeme do obdobia okolo prelomu letopočtov, teda roku 0! Dokazujú, že už v tomto čase priamo na kopci, ale zdá sa, že aj na jeho úpätí, sídlilo obyvateľstvo, ktoré označujeme pojmom púchovská kultúra. Tvorili ju starousadlíci zmiešaní s príchodzími keltskými a neskôr germánskymi kmeňmi v období, keď sa za Dunajom, ďaleko odtiaľto, rozprestierala slávna Rímska ríša. Územie dnešného Slovenska bolo súčasťou barbarského sveta.

To však nie je všetko. Ešte omnoho skôr, tisíc rokov pred Kristom, tu, ale aj v širokom okolí, sídlilo spoločenstvo, ktoré označujeme ako lužická kultúra. Svedčí o tom bronzový liaty náramok nájdený v priečke stredovekej hospodárskej stavby.

Minulosť tohto miesta sa píše už tisícky rokov.

. . .

Hovoril som. Skúmajú, hľadajú… A nachádzajú!

Stará a slávna je minulosť tohto miesta, sídla môjho rodu.