Mocný sivý hrad na andezitovom brale, s ktorým sme my – Majténiovci, svorne prežili celé stáročia. Dobré i zlé časy.
Niečo je zapísané v písmach, to ďalšie v torzách múrov, na ktoré hľadíš a zvyšok priamo v pôde, po ktorej kráčaš…
Andezitový kopec, vlastne akási homoľa. Toto však nie je len kopec na konci sveta, ale dominantné miesto v okolitej krajine, ktoré ľudí – našich pradávnych predkov, zaujalo omnoho skôr, ako tu stál hrad. Uvidíš!
Aj dnes, keď je môj hrad už len pripomienkou svojich slávnych čias, mnohých stále fascinuje jeho minulosť. Skúmajú, hľadajú a nachádzajú.
. . .
Torzo niekdajšej bránovej veže je najzachovalejšou architektúrou hradu Sivý Kameň. Počas výskumu v roku 2013 sme v jeho blízkosti objavili o. i. niekoľko črepov, omnoho starších ako je hrad sám.
Ide o črepy z veľkých keramických nádob – zásobníc, ktoré my archeológovia datujeme do obdobia okolo prelomu letopočtov, teda roku 0! Dokazujú, že už v tomto čase priamo na kopci, ale zdá sa, že aj na jeho úpätí, sídlilo obyvateľstvo, ktoré označujeme pojmom púchovská kultúra. Tvorili ju starousadlíci zmiešaní s príchodzími keltskými a neskôr germánskymi kmeňmi v období, keď sa za Dunajom, ďaleko odtiaľto, rozprestierala slávna Rímska ríša. Územie dnešného Slovenska bolo súčasťou barbarského sveta.
To však nie je všetko. Ešte omnoho skôr, tisíc rokov pred Kristom, tu, ale aj v širokom okolí, sídlilo spoločenstvo, ktoré označujeme ako lužická kultúra. Svedčí o tom bronzový liaty náramok nájdený v priečke stredovekej hospodárskej stavby.
Minulosť tohto miesta sa píše už tisícky rokov.
. . .
Hovoril som. Skúmajú, hľadajú… A nachádzajú!
Stará a slávna je minulosť tohto miesta, sídla môjho rodu.