Zoznámme sa. Ja som Gregor z rodu Majténi, urodzený pán a gróf zo Sivého Kameňa.
Korene môjho prastarého rodu siahajú až k slovanskej šľachte z veľkomoravských čias. Sme jednou z vetiev košatého rodostromu starobylého rodu Diviacky, ktorý utváral dejiny hornej Nitry.
. . .
Ja sám som bol vždy oddaný veľkému uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému. Od neho som za chrabrosť získal šľachtický titul a neskôr, roku pána 1434, za zásluhy aj hrad Sivý Kameň, ktorý sa stal sídlom môjho rodu.
Zlé jazyky hovoria, že táto majetková akvizícia neprebehla “s kostolným poriadkom”, pretože pôvodná donačná listina sa nezachovala. Nešťastnou náhodou spolu s ďalšími zhorela pri požiari na hrade. Majetkové právo mojim potomkom však neskôr potvrdila nová donácia od kráľa Ľudovíta II. v roku 1524, neodškriepiteľný fakt.
Tiež je pravdou, že na hrade Sivý Kameň som sa spočiatku príliš nezdržiaval. Ako kastelán hradu Čachtice, neskôr Nitrianskeho hradu, som bol plne vyťažený zastávaním funkcií vo verejnej správe či skôr rozširovaním svojho panstva a mocenského vplyvu.
V čase mojej neprítomnosti ma ako kastelán zastupoval môj svokor, Valentín Liptaj, “Valentin von Lyptow auf Keselewkw”, otec mojej manželky Anny. Bol dobre známy na dvore kráľovnej Barbory, azda aj preto sa viedli štipľavé reči o tom, že hrad som získal len vďaka ženbe s jeho najstaršou dcérou.
. . .
Ani ďalšie roky neboli bez komplikácií, neustále si ktosi robil nároky na moje sídlo. V roku 1440, v čase zápasu o uhorský trón, dokonca ten poľský kandidát, vraj protikráľ, akýsi Vladislav I. daroval Sivý Kameň Forgáčovcom. Ale len na papieri.
Vlastníctvo Sivého Kameňa som udržal pre seba a svojich potomkov napriek všetkému.
Jednoducho, v stredoveku som urobil slušnú kariéru. V mojich šľapajach pokračovali aj potomkovia slávneho rodu Majténi.
Už si pamätáš moje meno? Je vpísané do dejín tohto miesta.